Na lodi Adamant

Francúzsko, Japonsko 2023, 109 min.


Réžia: Nicolas Philibert
Scenár: Nicolas Philibert
Kamera: Nicolas Philibert
Strih: Nicolas Philibert

 

 

 

 

Každé ráno na lodi Adamant, navrhnutej špeciálne na účely stacionára, začína roztiahnutím drevených roliet, zatiaľ čo sa k jej kotvisku blížia prví klienti a klientky. Nasleduje spoločná porada personálu a účastníkov stacionára, ktorú strieda jeden z workshopov zameraných väčšinou na arteterapiu, pri ktorej majú zúčastnení možnosť slobodne sa vyjadriť a zabudnúť na svoje starosti v umeleckej tvorbe. Raz začas je potom ešte potrebné urobiť inventúru priľahlého bufetu. Všetky tieto aspekty tunajšej rutiny Philibertov štáb trpezlivo pozoruje a občas preloží príhovorom niektorého z psychiatrických pacientov.

A to je v podstate všetko. Režisér sa síce ako rámec celej snímky snaží použiť proces prípravy filmového festivalu na lodi. Tomu sa však venujú všelijako dve scény, jedna na začiatku a druhá na konci 109 minút dlhej stopáže. Priestor medzi nimi zapĺňajú čriepky vyššie popísaných aktivít, ktoré dokážu zapôsobiť skôr jednotlivo, než aby mozaikovito skladali väčší obraz. Nie je preto celkom jasné, ako dlho sa štáb na plavidle zdržiaval, ani či sa zachytené udalosti pred divákmi a diváčkami objavujú v chronologickom poriadku.

 

Nielenže sa tak nerozvíja konkrétny príbeh, tvorcovia do hĺbky a systematicky nepracujú ani so žiadnou z ponúkajúcich sa tém. Príliš sa nedozvieme o metóde a prínosoch arteterapie ani o umeleckom smere art brut, ktorý z tvorby duševne chorých vychádza a s Parížom je spojený aj prostredníctvom postavy svojho zakladateľa Jeana Dubuffeta. Snímka znemožňuje celistvo nahliadnuť aj ktorúkoľvek zo sledovaných osobností, ktorých mená sme nútení zachytávať z útržkovitých rozhorov. Niekto hovorí o svojom detstve a o vzťahu s otcom, iný o problémoch s chorobou, ďalší opisuje osobné vzťahy alebo komplikácie spojené s komunikáciou s rodinou. Jasnú diagnostiku, históriu a aktuálnu situáciu konkrétnej postavy však nepoznáme ani raz.
Napriek tomu dokument do značnej miery stavia práve na monolóziách a kreatívnych výstupoch jednotlivých členov osadenstva Adamantu. Najvýraznejšie vyčnieva Fréderic, prototyp francúzskeho intelektuála s prenikavým hlasom, ktorý svoje dni trávia čítaním novín a literárnou, výtvarnou aj hudobnou tvorbou. Jasne artikulované úvahy, ktoré prednášajú, o snahe utiecť pred vlastnými bolesťami vytváraním nových príbehov a svetov majú podmanivý účinok. Keď však začne tvrdiť, že sa jeho životom inšpiroval Wim Wenders pri nakrúcaní oceňovaného filmu Paríž, Texas, a navyše je spolu so svojim bratom reinkarnáciou Vincenta van Gogha a jeho súrodenca Lea, nie je jasné, či sa smiať, prežívať ľútosť alebo sa za tvorcu dokumentu cítiť nepatrične.

Ešte rozporuplnejšie pocity sa vtierajú pri rozhovoroch s ďalšími návštevníkmi plávajúceho terapeutického centra. Poznámky šedovlasej dôchodkyne Muriel pri spoločných poradách vyznievajú zábave. Z neskoršej interakcie so štábom však vyplýva, že berie silné lieky a disponuje len čiastočnou schopnosťou vnímať realitu, čo jej nebráni reflektovať na kameru svoj úder po slobode. Z veselého do temného tónu sa preklopia aj dadaistické slovné asociácie koktavého mladíka, za ktorými sa postupne začína objavovať neurčitá trauma a paralyzujúca úzkosť. Dá sa morálne ospravedlniť predkladanie natoľko introspektívnych výpovedí verejnosti, alebo mali zostať na palube Adamantu?

Keďže snímka explicitne nesleduje žiadnu silnú príbehovú ani tematickú líniu, každý si musí v spleti príhovorov a statických, observačných záberov nájsť zmysel sám. Medzi prvými sa ponúka stará dobrá otázka, nakoľko slúži koncept "šialenstva" iba ako inštitucionalizovaný mocenský nástroj na ovládanie jedincov odchyľujúcich sa od spoločenskej normy. Toto čítanie však film príliš nepodporuje, klienti a klientky Adamantu sú so svojim psychickým stavom sami nespokojní a snažia sa ho zmeniť.

Oveľa prívetivejšie sa Philibertov dokument otvára až banálne humanistickému posolstvu o milých, citlivých a talentovaných ľuďoch, ktorí napriek svojim zdravotným ťažkostiam nachádzajú útočisko a pospolitosť v umení. Túto formu demytizácie psychiatrických pacientov každopádne práve dobrovoľní návštevníci a návštevníčky projekcie Na lodi Adamant asi príliš potrebnú nemajú. Všetko tak nakoniec končí skôr pri prvoplánovej snahe dojať.