Tralala

Francúzsko, 2021, 120 min.


Réžia: Arnaud Larrieu, Jean-Marie Larrieu
Scenár: Arnaud Larrieu, Jean-Marie Larrieu



 

 

 


Hrajú:
Maiwenn, Mathieu Amalric, Mélanie Thierry, Denis Lavant, Josiane Balasko, Jalil Lespert, Galatéa Bellugi, Bertrand Belina ďalší.

 


Štyridsiatnik Tralala sa živí ako pouličný spevák v Paríži. Jedného večera stretne mladú ženu, ktorá mu zanechá len jeden jediný odkaz predtým, ako zmizne: „Hlavne nebuďte sám sebou.“ Snívalo sa mu to? Opúšťa Paríž a nakoniec nájde v Lurdoch tú, do ktorej už bol zamilovaný. Ona si ho však nepamätá. Ale jedna šesťdesiatnička plná života spoznáva v Tralalovi svojho syna Pata, ktorý zmizol pred dvadsiatimi rokmi v Spojených štátoch. Tralala sa rozhodne prevziať úlohu syna. Objaví novú rodinu a nájde v sebe génia, ktorého nikdy nemal.

O FILME

Tralala je novodobý trubadúr na pokraji životného krachu. S gitarou a zosilňovačom sa zúfalo potĺka ulicami Paríža a bez úspechu predvádza svoje gýčové piesne. Až nečakané zjavenie tajomnej Virginie (Galatéa Bellugi) – mladej ženy v modrej mikine – v ňom prebudí túžbu po stratenom raji. Predtým, ako sa táto tajomná múza vytratí, zanechá skrachovanému hudobníkovi zapaľovač z pútnických Lúrd a životnú radu: „Hlavne nebuď sám sebou.“ Tralala je presvedčený, že len ona mu môže priniesť spásu. S nádejou nájdenia tajomnej panny sa vydá na cestu do pútnického mesta.

Postupne viac a viac prepadajúci nepriazni osudu, bezdomovec Tralala nájde útočisko v neďalekom hoteli. Ráno ho čaká ďalšie zjavenie, tentoraz majiteľky hotelu, ktorá si skrachovaného pútnika zamení so svojím dávno strateným synom Patom. Tralala rolu zo záhrobia navráteného syna príjme a vzápätí nájde nových či starých príbuzných. Pochybnostiam o „zmŕtvychvstalom“ sa neubráni brat Seb, ktorého stvárnil gitarista Bertrand Belin. Naopak valnú priazeň obdrží od Patových bývalých mileniek Jeannie (Mélanie Thierry) a Barbary (Maiwenn).

 

Pre poetiku snímku bratov Larrieuovcov je charakteristické prepojenie rôznych moderných aj nostalgických hudobných štýlov, ktoré na scénu prichádzajú a odchádzajú s jednotlivými postavami. Najimpozantnejší dojem zanechá retro sekvencia na diskotéke, v ktorej sa hrdina definitívne presvedčí o tom, že stráca a zároveň nachádza samého seba.

Tvorcovia sa nesnažia diváka upútať dynamikou tanečných scén. V tomto ohľade by statický Tralala kritériami klasického ani súčasného hollywoodskeho muzikálu neprešiel. Ten je totiž definovaný nie len hudbou, ale aj pohybom. Vo francúzskom snímku tanec v mnohých prípadoch ustupuje do pozadia a ani kamera tempo hudobných scén neznásobí. Pre niektorých divákov bude možno pútavejšie herectvo Mathieu Almarica – ktorého Tralala stojí predovšetkým na mimike tváre – než samotné hudobno-tanečné čísla.

Prednosťou tejto hudobnej komédie je skôr úsmevná bitka dvoch sokov než dynamika tancu. V prípade Tralalu je totiž krása muzikálu podrytá v prospech absurdity. V Tralalových gýčových textoch, v ktorých sa umelecký subjekt stotožňuje s osamoteným elektrónom, vynikne bizarnosť par excellence. Absurdný príbeh o tom „ako nebiť samým sebou“ je v skutočnosti existenciálnou cestou o hľadaní pravého životného prameňa vo svete, v ktorom žiadna dogma nie je nespochybniteľná.

V ďalších rovinách tvorcovia zdôrazňujú náboženskú symboliku. Modrá farba je konvenčným atribútom Panny Márie a návrat preživšieho syna je hrou na biblické zmŕtvychvstanie. Točité schodisko hotelu s vykupiteľským názvom „Útecha“ pripomenie architektúru sakrálnych stavieb siahajúcich do nebies. Tralala je bizarnou variáciou na katolícke mystérium o pevcovi lásky, ktorý bez váhania vykročí za volaním svätej Panny. Je atypickým príbehom o „zázračnom“ zmŕtvychvstaní nezvestného syna, o stratení a zároveň nájdení seba samého.

Zdroj:kinema.sk

 

 

 

 

 

 

 

 

 

© FK Naoko