Dánsko, Island,
Francúzsko, Švédsko,
2022, 138 min.
Réžia:
Hlynur Pálmason Scenár: Hlynur Pálmason Kamera: Maria von Hausswolff Hudba: Alex Zhang Hungtai
Hrajú:
Elliott Crosset Hove, Ingvar Sigurosson,
Victoria Carmen Sonne, Jacob Lohmann, Hilmar
Guojónsson, Waage Sando, Ída Mekkín Hlynsdóttir, Ingvar Póroarson
a ďalší.
Príbeh Islandskí tvorcovia sú vo svojich geografických a kultúrnych
reáliách pevne
zakotvení a dokážu ich tematizovať kreatívne a invenčne. Nie je tomu
inak aj v
ďalšom islandskom filme mladého režiséra Hlynura Pálmasona Zabudnutá
zem.
K príbehu luteránskeho pastora Lucasa
(Eliott Crosett Hove), ktorý sa vydá z
islandského pobrežia na pešiu cestu do vzdialenej dediny, aby tam
postavil kostol a
ujal sa svojich kňažských povinností, inšpirovali režiséra dobové
fotografie
Islanďanov. V drevenej krabici objavili na Islande sedem fotiek, prvých
z
juhovýchodného pobrežia zeme. Lucas sa rozhodne odmietnuť jednoduchšie
cestovanie loďou, chce poznávať krajinu a ľudí. Je zároveň fotografom
- amatérom a
má v pláne zachytiť priebeh svojho putovania.
Sprevádza ho skupina mužov z dediny, vedená Ragnarom (Ingvar Sigurdsson),
charizmatickým starcom, ktorý Lucasovo odhodlanie prijíma s miernym
pohŕdaním.
Nevie jazdiť na koni, nevie rozložiť stan. Cesta je riskantná. Po
prechode na
pieskové pláne niet dostatok krmiva pre kone, musia ho teda niesť
Zem2 resizeso
sebou. Pri prekračovaní rozvodnej rieky sa jeden z mužov utopí. Magickú
krásu
islandskej prírody, ktorá dominuje prvej polovici filmu, vidíme predovšetkým
očami
cudzinca. Lucas je Dán a miestnemu jazyku nerozumie, potrebuje tlmočníka
(Hilmar
Gu?jónsson). Poctivo sa snaží naučiť potrebné slová. Upozorňuje ho
na množstvo
výrazov pre označenie počasia.
„Film je o kontrastoch“, vysvetľuje režisér. „Veľmi ma zaujímalo,
ako bude vyzerať,
keď dám dohromady odlišné jazyky a odlišné krajiny. Tá je v Dánsku
úplne plochá,
so stromami a Island má hory atď.“ Takto je koncipované i rozprávanie,
prvej časti
dominujú rozľahlé, pusté priestory severskej krajiny. Do jej mĺkveho
a
vyprázdneného reliéfu dramaticky zasahuje rozvodnená rieka i výbuch
sopky.
Ľudské úsilie prežiť, námahu a únavu, mapuje príbeh dôsledne, vidíme
ho v tvárach
Lucasovho spievodu i v jeho chovaní. Všetko je cudzie. Vidí a vníma
prírodu v
obrazoch okolia, zelené rokliny s vodopádmi, dážďovku na kameňoch,
mokrý mach.
Zem3 resizeMuži pitvajú barana na večeru, on sa vydá hľadať s tlmočníkom
svoje
obrazy. Pri ohníku počúvajú Ragnara a príbeh o nekľudnom koňovi a
úhoroch v
bahne, vydávajúcich zvuky roztúžených žien. V pomalom slede sa striedajú
výjavy
prienikov ľudského a prírodného. Vzťah skupiny Islanďanov k okoliu
je iný ako
Lucasov. On ju vidí z odstupu, okom pozorovateľa, vníma a zachytáva
na svoje
sklenené doštičky. Muži chápu jej krutú silu a vedia, ako prežiť,
vzdorovať, ovládajú
jej jazyk a pravidlá. Názorný je Ragnarov príbeh, dokladá akúsi vzájomnú
jednotu,
uloženú kdesi v podvedomí, pretavenú do jazyka ľudskej reči, signalizujúcu
potrebu
dodržiavania hranice medzi svetom človeka a zvierat.
Po príchode do dediny sa Lucas zoznamuje s jej obyvateľmi, Carlom
(Jacob
Lohmann) a jeho dvoma dcérami Annou (Victoria Carmen Sonne) a mladšou
Idou
(dcéra režiséra Ída Mekkin Hlynsdóttir). Začínajú stavať kostol a
Lucas odmietne
zosobášiť dvojicu, treba čakať na dokončenie božieho stánku. Ujme
sa ho Anna,
chce žiť inde a je presvedčená, že láska k pastorovi poskytuje možnosť
na životnú
zmenu. Lucasova nemotornosť a nedostatočné emocionálne odhodlanie
síce proces
zbližovania spomalí, ale otec Carl rýchle pochopí, že jeho Zem4 resizeprítomnosť
môže mať preň neželané následky. Annu dôrazne varuje. Pálmasonov scenár
obchádza tradičné schémy dramatickej výstavby a využíva ich vo väčšej
miere v
druhej polovici filmu, po príchode skupiny do dediny, kde nastáva
konflikt v trojici
otec-dcéra-pastor. V tej klasickejšej verzii by cesta krajinou tvorila
fázu expozície a
centrálnou by bol spor dediny, rodiny a cudzinca.
Réžia:
Hlynur Pálmason